stella

Či už riešim, že sa zastrelím

Pondelok ráno – telefón

„Ahoj,“

„Ahoj,“

„môžem zajtra malú?“

„zajtra? Veď sme dohodnutí na stredu.“

„V stredu niečo mám,“

„v poriadku, ale chcem aby si vedel, že aj mne tým meníš môj program,….“ nestihla som povedať nič viac, iba v nemom úžase počúvať:

„…mňa vôbec nezaujíma, že máš nejaký program, vôbec ti neverím ani že nejaký program máš, a vieš čo??? Tak si ju nechaj!!!“

„ale ja ti nehovorím, že s ňou zajtra nemôžeš byť, ja len chcem aby sme dodržiavali dohodu,…“

„Nechaj si ju!!! Ja už s tebou nič neriešim!!! Ty už riešiš, že sa konečne zastrelíš?!“

Pár sekúnd ticho, nič. Vypla som telefón. Bez odpovede, bez pozdravu.

Minulý týždeň – telefón

„Ahoj,“

„Ahoj,“

„Potrebujem malej rodný list!“

„Ok, urobím ti kópiu a pošlem ti ju.“

„Potrebujem originál!“

„Načo?“

„Do toho ťa nič nie je, to ťa nemusí zaujímať!!!“

„V tom prípade ti originál nedám, kedykoľvek môžeš ísť na matriku dať si ho vystaviť……“ ani teraz som už nestihla nič povedať.

„Ty si otrasná, načo toto všetko robíš, želám ti aby sa ti toto všetko v živote vrátilo, ty špina jedna!!!“

Tentoraz nebolo ticho v telefóne. Vypol ho ihneď ako sa „vyrozprával“.

Podobné záležitosti sa opakujú takmer s týždňovou pravidelnosťou, občas aj častejšie.

Vstávam skoro ráno, budím deti snažím sa ich dostať z teplých postielok aspoň akotak nenamosúrené, že zase musia vstávať….staršia chodí do školy sama a môjho drobca každé ráno vozím autom. Utekám do práce z práce znova pre drobca, rýchlo stihnúť raz obchod, raz poštu, inokedy banku alebo všeličo čo MUSÍ byť vybavené. Medzitým ak je čo len trošku dobré počasie trávime čas na hojdačkách, preliezkach, alebo aspoň niekde na prechádzke. Stíhame kontrolu domácich úloh staršej dcéry, aj keď je to medzi čistením zemiakov a vešaním bielizne. Počúvam, ktorá kamoška sa ako má, kto čo v škole vyviedol a ktorá učiteľka bola hrozná. Samozrejme viem, že už konečne musíme ísť pozrieť tie čižmy na opätku, lebo už aj Kika ich má. Pri vylievaní nočníka som oboznámená, že ten nový šampón na vlasy čo som kúpila nie je dobrý. Môj drobec si okamžite potrebuje vyčistiť zúbky, lebo najlepšie sa čistia pri roztieraní chlebíka po balkónových dverách cez víkend vyleštených. Samozrejme som zabudla, že zemiaky vykypia z hrnca a mňa „veľmi“ teší nočné drhnutie sporáka. Malá slečna ide do vane, veľká hneď po nej. Malá slečna vypije svoje večerné mliečko iba keď ju držím za ruku. Staršia slečna má problém, že ešte nie je veľa hodín aby vypla internet. Malá slečna chce čítať ešte ďalšiu a ďalšiu rozprávku a potom ešte dlho kričať z postieľky čo všetko HNEĎ potrebuje. 22:00-23:00. KONEČNE! Moje poklady spia. Na ráno všetko pripravené, byt akotak poľudštený, môžem sa venovať aj sebe. Beriem už ani neviem ako dlho rozčítanú knihu, pretože vždy prečítam jednu – dve strany a spím. Ráno sa budím hodinu pred budíkom. Ani neviem prečo. Iba viem, že rozmýšľam čo všetko som včera nestihla a čo musím dobehnúť dnes. Pozerám na drobca ako spokojne odfukuje v mojej posteli, pretože opäť sa jej niečo snívalo. Až kým nezazvoní budík.

Viem, že dnes sa nezastrelím, nemám na to čas,…a ani chuť!!!