Ešte sa nepoznáme…
Všetko raz treba skúsiť, hlavne to dobré, nové, čo nám prináša do života radosť, spokojnosť a preto som tu. Chcem to skúsiť! Skúsiť sa podeliť s Vami o moje každodennosti a obyčajnosti aj neobyčajnosti s ktorými sa stretávam. Jeden deň mám pocit, že prežívam veci úplne banálne, všedné a druhý deň sa mi zdá, že môj čas beží akosi inak akoby mal. Iba neviem ktorý z nich je lepší.
Hľadám svoje miesto v živote a viem, že toto hľadanie asi nikdy neskončí. Raz sa v ňom strácam a raz mi nestačí. Za všetko čo prežívam si môžem sama………..alebo možno ani nie. Ľudia, ktorí prešli mojim životom ma navždy poznačili tým dobrým z nich, ale žiaľ aj zlým. Iba v aktuálnom období je to viac to zlé, čo mi po nich ostalo. Hlavne po jednom z nich…….
Kedysi bolo všetko, všetko, všetko na svete možné a zvládnuteľné……veď predsa sme na to dvaja a vždy budeme. A zrazu nie sme. Rozdelilo nás spoločné dieťa (tak vytúžené a milované), rozdelilo nás to čo sme mali a čo by sme mohli mať, keby…….rozdelilo nás to čo sme nemali a už ani nikdy mať nebudeme. Viem, že to znie zvláštne „rozdelilo nás naše dieťa“, ale asi sa to muselo stať, pretože (a to som si uvedomila až príliš neskoro) nie je každý schopný a ochotný prijať deti aj so všednosťami obyčajných dní, prebdených nocí, strachom o ne o ich zdravie a pohodlie. Nie každý vie seba dať takýmto spôsobom. Je mi to ľúto, pre tých malých ľudkov. Nemá každý tú správnu maminu a tatina. A najviac mi je to ľúto kvôli tomu môjmu maličkému …….zázraku.
Veľmi dúfam, že sa mi snáď podarí dať sem všetko čo chcem povedať tak mi držte palce.
hmmm smutne ze sa stale najde taky ...
Držíme ti palce...a pokračuj ...
Celá debata | RSS tejto debaty