stella

Mikuláš môjho drobca

Môj malý poklad má dva rôčky a malý kúsok k tomu. Je z nej nádherný malý človiečik, práve je v období keď si svet okolo seba začína uvedomovať prostredníctvom zážitkov – krásny čas, nenahraditeľný. Tohtoročný Mikuláš bol pre ňu prvým takým naozaj prežitým a asi ešte dlho si bude nosiť tie svoje malé čižmičky k oknu a čakať čo v nich objaví. Asi až kým nepríde vianočná nádielka, ktorá bude tiež prvou takou hmatateľnou a zažitou. Neustále má v rukách niečo z balíčkov a ani nepotrebuje ochutnávať, teší ju, že to priniesol Mikuláš a každému sa tým musí pochváliť. Tieto chvíle sú pre nás všetkých „veľkých“ už dávno stratené a jediný čas keď si to môžeme aspoň sprostredkovane zažiť opäť a spomenúť si na naše detské balíčky je keď vidíme akú radosť prežívajú naše deti. Neviem pochopiť ako sa niekto môže dobrovoľne okradnúť o tieto zážitky a predsa sa nájdu aj takí a žiaľ veľmi blízko pri mne a pri mojom drobcovi.

Čakala som telefonát v nejakom takom znení – je Mikuláš, rád by som bol s drobcom – alebo jednoducho nejako podobne. Naozaj som to čakala. Asi som hlúpa hus.

Namiesto toho prišla SMS v znení: Informujem ťa, že idem malej zaniesť Mikuláša!

K opatrovateľke!

Prišiel – s balíčkom – na päť minút  – odišiel a opatrovateľke oznámil, že nechce aby si balíček brala domov, želá si aby ostal u nej!…………..nekomentujem, už raz dávno urobil niečo podobné s hračkou, ale myslela som, že to bolo ešte príliš skoro, že ešte nevie čo so sebou, atď… .

Inak je to milujúci otec, pre ktorého, podľa jeho vlastných slov je jeho dcéra všetkým na svete a príšerne ho bolí, že ju nemôže vidieť vyrastať. Mimochodom ešte nikdy s ňou nestrávil víkend, nebol niekde na výlete. Jediný čas ktorý jej venuje sú tri hodiny cez týždeň, keď ju odvezie k svojim rodičom. A nie je to v tom, že by som mu nejako bránila, práve naopak, ale priznám sa, už som vzdala pokusy aby spolu boli viac. Vždy mi iba oznámi, že mu to nevyhovuje. Bývame v jednom meste, na jednom sídlisku, vzdialenosť medzi nami je asi päť minút pokojnej chôdze.

Rozmýšľam, ako asi doručí balíček, keď bude drobec chodiť do školy. Neviem či je to na smiech, alebo na plač, alebo iba jednoducho úbohosť.

Blížia sa Vianoce, asi sa zopakuje podobný scenár a možno by bolo lepšie keby drobca iba vzal do hračkárstva nech sa iba popozerá. Mala by aspoň malilinký zážitok so svojim otcom. Veď načo jej bude hračka, s ktorou sa nebude môcť hrať, pritúliť sa k nej večer v postieľke.

Pardon za ten sarkazmus.

Je mi ľúto môjho drobca, že má takého otca. Veľmi zle som vybrala človeka, ktorý mal byť našim druhým ja a oporou a vzorom pre svoje dieťa.

……….a je mi ľúto jeho, nevie čo stratil.