Správa o oknách a ľuďoch v dome
Kamarátka zohnala lístky, rodičia sa ponúkli strážiť drobca a tak som mohla konečne po dlhom čase kultúrnej abstinencie vyraziť so staršou dcérou do divadla a poviem Vám – neľutujem. Neľutujem peniaze za lístky, aj keď v pozícii matky „samoživiteľky“ dvoch detí to nie je malá položka z mesačného rozpočtu a neľutujem ani čas, keď som musela všetky potrebné úkony stihnúť v rekordne krátkom čase, aby sme o 19:00 sedeli v červených kresielkach na Škultétyho pekné, navoňané a dobre naladené.
Priznám sa, že už veľmi dávno som nestrávila tak príjemný večer, už dávno som sa toľko nenasmiala. Dokonca aj moja násť-ročná slečna sa dobre bavila a mňa to príjemne hrialo.
MÁM OKNO mi presne sadlo do nálady. Aj ja mám občas pocit samoty, keď mám chuť sa s niekým rozprávať a vyrozprávať všetko čo mám na duši a práve v takých okamihoch som sama, iba so sebou. Vtedy mi býva smutno. A presne včera som sa smiala nie len na pánovi Štepkovi a jeho bravúrnych textoch, ale aj sama na sebe. Smiala som sa na svojej malichernej túžbe občas nebyť sama – veď nie som! Mám svoje dve dievčatá! Iba tak občas príde clivota, keď už obidve spia. Včera som však na všetko zabudla, pretože sú aj väčšie „samoty“ ako tá moja. Ďakujem Radošinci za pekný čas s Vami.